Na úvod potrebujem povedať, že dôveru vnímam ako niečo krehké, niečo s čím sa nie je dobre zahrávať. Akoby sme jej mali len isté množstvo a to sa môže vyčerpať.

Ale čo tá dôvera je? To som sa rozhodol v sebe preskúmať a popísať. Zdá sa mi, že pre dôveru sa potrebujeme nejakým spôsobom rozhodnúť, vnútorne súhlasiť, že budeme dôverovať. Je to nejaký akt, kedy akceptujeme, že to, čo nevieme predvídať, riskneme a spoľahneme sa na to. Väčšinou na iného človeka, alebo skupinu. Ale prečo to robíme? Dôverujú divoké zvieratá? Nie, že by nám mali byť vzorom, ale divokých ľudí nepoznám, tak hľadám niečo, čo funguje „prapôvodne“. Ale ani o divokých zvieratách neviem povedať, ako to majú. Len to, čo si myslím, alebo vnímam. Divoké zvieratá zrejme nedôverujú. Iba si navnímavajú, či je pre nich dané miesto, alebo situácia v danom momente bezpečná, a keď áno, tak sa tam vydajú. Ale nemá to nič s budúcnosťou. S tým, že by miesto pokladali bezpečné aj pre budúcnosť. Môže sa im zdať vhodné napr. na prespatie, napitie sa, prezimovanie a pod., ale stále sú ostražité. Je to najlepšie miesto, ktoré si mohli vybrať, ale zároveň sa na neho nespoliehajú (ak tak môžeme o zvieratách vôbec hovoriť). Mám za to, že my ľudia sme to v prvopočiatkoch ľudstva mali tak, ako zvieratá. Ale postupne sme sa okrem živočíšnych pudov začali viac socializovať, vytvárať vzťahy a ich komplexnosťou prinášať do tej ostražitej jasnosti neprehľadnosť. Možno vtedy sa pomaly  začala rodiť dôvera, ktorá začala túto komplexnosť zas zjednodušovať. Svojmu kmeňu sme viac dôverovali. Keďže toto slovo vtedy neexistovalo, tak by sme povedali, že sme poľavili na ostražitosti a očakávali sme od svojich súkmneňovcov nejaké chovanie. Pravdepodobne sa v rovnakom čase vyvinul aj spôsob, ako nesplnenie týchto očakávaní potrestať. Dá sa povedať, že dôvera je svojím spôsobom obchod. Niekedy len jednostranný. Ja sa rozhodnem dôverovať, zaviažem tým druhú stranu (často bez jej súhlasu), a potom som s druhou stranou buď spokojný, ak plní tento „obchod“, alebo nespokojný, prípadne sklamaný, zranený, nahnevaný, keď sa obchod nenaplní.

Niekto hovorí, že dôveruje životu. Že je s nami nakladané dobre, že tie život má s nami dobré zámery, sú pre vyššie dobro a pre dobro všetkých. Ale je to tak? Ja tuším, že áno. Aspoň sa to dá tak v živote samom pozorovať. Ale je vidieť, že v tom prežití je aj veľa púšťania, ničenia a neprežitia. To všetko sa zrejme deje ako nevyhnutná súčasť prežitia života samotného. Alebo toho väčšieho, čo ten život nesie. Ale vtedy sme my len to menšie. Život sa nás nepýta, ako chceme vyzerať, kedy a ako chceme byť chorí a kedy chceme zomrieť. Určite sa nám to všetko deje správne, ale nemáme na to vplyv, ani sme si predtým nevyplnili dotazník. Tak ako je to s tou dôverou životu? Nie je to len viera, že sme niekým nosený, že to je s nami myslené dobre, nie je to nejaká „náplasť“ na ten nekonečne prázdny pocit, že tu nikoho nezaujímame a sme tu sami? Z takej predstavy mám zimomriavky. Páči sa mi byť nosený, mať na sebe prikrývky dobrých zámerov, pôsobenia anjelov, boha a svetelných bytostí. Ale nejako mám pocit, že tie najlepšie zámery fungujú práve bez tejto prikrývky, že máme vtedy jasnejšie, jasnejšie vnímame a keď sa necháme život proste diať bez toho, aby sme ho zaťažovali dôverou, môžeme ho naozaj cítiť. Aj v tej jeho ľahkosti a plynutí.

A čo by bolo potom opakom dôvery? Asi by to nebola nedôvera. Počítam, že by to bol stav, kedy dôveru, alebo nedôveru ani nepoznáme. Je to stav, kedy sme bdelí, ostražití a uvoľnení. Pripravení spočinúť, milovať sa, bojovať, zomrieť. Byť otvorení tomu, čo práve je. A tomu, čo nie je, sa nevenovať, lebo to nie je.

Na druhej strane vnímam, že dôvera tu je, je prítomná v najrôznejších podobách a je pre nás dôležitá. Len mi to teraz nedá nepozrieť jej z času na čas pod sukňu 🙂