Proces životnej integrácie

Uvidieť a pritakať svojmu životu takému, aký bol a je. Integrovať všetky svoje súčasti. Spojiť sa so svojím potenciálom, svojou esenciou. S láskou sa prijímať…

Pri integračných konšteláciách (tzv. LIP- Lebens-Integrations-Prozess) podľa W. Nellesa pracujeme so stupňami vedomia, ktorými sme v živote prešli. Od počatia po obdobie krátko po narodení (1), cez detstvo (2) a dospievanie (3) až k súčasnosti, k nášmu dospelému vedomiu (4).

Za predošlé stupne vedomia si staviame zástupcov, zatiaľ čo v súčasnom stupni stojíme sami. Ostatní zástupcovia sú pre nás zrkadlom toho, čo sa v danom období dialo, toho, čo práve potrebujeme uvidieť alebo prijať. Nezachádzame do minulých životov alebo generácií, ani nepracujeme s rodinnými príslušníkmi.

Našou úlohou je pozerať sa a uvidieť svoju vlastnú minulosť. Nesnažíme sa niečo meniť. Len prijať, že naša cesta bola taká, aká bola – jediná možná a teda správna. Tá, ktorá nás dostala až sem – do súčasnosti.

To, čo nám ubližuje nie je minulosť samotná, ale spôsob, ako na minulosť nahliadame, aký k nej máme postoj. LIP nám umožňuje si tieto postoje zvedomiť a uvidieť pravdu. Tá pravda má liečivé účinky. Z nášho života sa tak vytráca priestor pre skrývanie sa alebo klamanie si a posúva nás to viac k našej jedinečnosti a k nášmu potenciálu. Spájame sa s našou silou, stávame sa celistvými, úplnými. Stojíme za to objať sa s láskou a Vďakou. Potom už nie je čo zlepšovať.

 

Čo ma k integračným konšteláciám (LIP) priviedlo

Keď som sa asi pred 10 rokmi stretol prvý krát s konšteláciami W. Nellesa bolo to niečím iné. Wilfried ma zaujal svojou rozvážnosťou, nadhľadom, múdrosťou, akousi triezvosťou a dokonca aj humorom. Navyše som konečne mal pocit, že sa nedejú nejaké čáry-máry. Tá práca bola jasná, ohraničená, presná. Každý mal svoje miesto, v ktorom pevne stál, všetko mi prišlo prehľadnejšie a zrozumiteľnejšie. Dnes to  viem povedať, že sme sa nesnažili meniť to, čo už nie je, ale prijať to, čo je teraz. Bolo to oslobodzujúce a mne veľmi blízke. Zrazu sa mi zdalo, že je zmenou nášho postoja všetko možné zmeniť. Že ja môžem. Že každý môže. Keď som sa po pár rokoch po ďalšom Wilfriedovom seminári dozvedel o výcviku, vedel som, že sa potrebujem prihlásiť. Zdieľať tento prístup s ostatnými. Zastrešiť všetko, čo som poznal, naučil sa a vnímam s prístupom, ktorý je jasne vyskladaný, zároveň citlivý, hlboký a priamy. Ako pravda, ako dospelosť. Tak, ako o nej pojednávam v básni nižšie.

 

 

V OBLEČENÍ NAHÁ – DOSPELOSŤ

Stojím na stupni číslo 4, pozerám sa na svoj predchádzajúci život,
stupne cez ktorý si každý dospelý nutne prešiel,
stupne vedomia, ktoré sú už nenávratne preč.
Boli tam a už nie sú.

 

Potreboval som si nimi prejsť, niečo sa naučiť, zažiť, oslabiť sa
alebo posilniť, aby som potom z toho mohol čerpať.
Všetko sa udialo správne. Som vedený životom,
ktorý má so mnou plány.

 

Ostáva mi nechať sa viesť, dôverovať, ale zároveň stáť na svojich
nohách, s vedomím slobody, záväzkov, väzieb, ktoré mám,
ktoré dospelosť so sebou nevyhnutne nesie.

 

Zrejem do akéhosi nadhľadu, samoty, svojej cesty, ktorá sa
odkrýva len postupne, vždy iba na nejaký kus,
potrebujem odvahu a dôveru ísť ďalej.
Púšťať sa za horizont a nevedieť.

 

Som sám, pretkávam si život vzťahmi, ale som pri tom otvorený,
ohromený, ľúbiaci, odovzdaný. JA som bol novorodencom,
dieťaťom, puberťákom. Už je to inak, prešiel som
a nedá sa vrátiť späť. Potrebujem to cítiť, vedieť.

 

Život sa deje dopredu. Môžem sa rozhodnúť ísť ďalej, pozbierať
svoje kúsky a kráčať s nimi. Integrovať a objať.
Každý ten kúsok je kúsok mňa.

 

 

Menu